Vitajte na feelfree !Blog o konzervách na tuniaky

Úsvit

Publikované 10.10.2016 v 02:02 v kategórii Príbehy, prečítané: 77x

Ležal v tráve na vrchole pahorku za neveľkou dedinou. S pohodlnou grimasou a palcami prepletenými za temenom hlavy vytváral vankúš na tvrdej zemi. Vo vysokej tráve ho nebolo vidieť. Ležal len pár metrov od susedného pozemku na ktorom rozvoniavala čerstvo pokosená tráva. Tá vôňa mu vždy imponovala aj keď nikdy nevedel vysvetliť prečo. Asi to však malo niečo spoločné s detstvom keď sa po týchto kopcoch preháňal s rovesníkmi a vôňa ktorú cítil ho teraz skopla myšlienkami späť do hlbokej minulosti. Mal zavreté oči a na tvár mu dopadali slnečné lúče septembrového slnka. Pôsobil spokojne a nerušene. Užíval si samotu a ticho o ktoré po dlhom a náročnom lete tak veľmi jeho vnútro kričalo.

Tvár bola nehybná avšak myseľ pracovala na stodvadsať percent. Analyzoval udalosti, ktoré už nemohol ovplyvniť a snažil sa vyhodnotiť svoje rozhodnutia z posledných mesiacov. Hlavou sa mu valil prúd myšlienok pôsobiaci ako atómový výbuch. Vedel, že čím viac sa pozerá do seba sťahuje ho to k hlbším a hlbším myšlienkam. Dnes však mal úsmev na tvári a plnými dúškami si vychutnával každý jeden okamih. Jeho myseľ bola po dlhej dobe schopná premýšľať pozitívne a nevidel všetko len v odtieňoch tmavej.

Z podvečernej letargie ho vytiahol zvuk klavíra čo jemnými tónmi oznamoval prichádzajúci hovor. Ten hudobný nástroj ho fascinoval, no nikdy sa neprinútil zaplatiť si lekcie hrania. Natiahol ruku hlboko do trávy vedľa tela a šmátral po pohodenom mobile. Končeky prstov zacítili vibrácie a vzali zariadenie do pevného zovretia. Neotvoril oči, len poslepiačky zdvihol a začal rozhovor. „Počúvam!?“ oznámil a čakal na hlas, ktorý mu napovie o čo koho sa jedná. „Ahoj Tom, dnes máme zápas a ja som ťa chcel pozv...“ „Prepáč ale dnes naozaj nemám záujem, vieš mám konečne voľno a tak si ho chcem poriadne užiť.“ Odsekol priateľovi ešte skôr ako stihol dopovedať vetu. „Pozri fakt by sme ťa potrebovali. Adam dnes nepríde a mi potrebujeme niekoho čo dokáže tvoriť hru.“ Pokračoval známy hlas naliehavo a trošku prosebne. „Nie prepáč naozaj, dnešok chcem tráviť sám za každých okolností.“ Odbil priateľa druhý krát a drzo zavesil. Mal už dosť ľudského kontaktu a až na pár najbližších bol v ten deň schopný odmietnuť aj prezidenta.

Otvoril oči posadil sa a pohľadom prechádzal po dedine rozprestierajúcej sa v údolí pod ním. „Čas ísť domov.“ Prebehlo mu hlavou a telo začalo okamžite reagovať. Pozbieral mobil, peňaženku, cigarety a ťažký zväzok kľúčov pre neho tak charakteristický. Pobral sa smerom k rodičovskému domu a dlaňami roztvorenými doširoka hladil hlávky vysokých stebiel trávy siahajúcej po pás. Doma ho čakal studená pizza čo si doviezol v ten deň z výletu niekde na západe krajiny. Rýchlo zjedol aj posledných pár kúskov a pobral sa do záhrady kálať veľké kusy dreva o ktoré sa nemal kto postarať. Bol však spokojný ťažko fyzickou prácou odohnal veľa čiernych myšlienok a pálivá bolesť na mozoloch rúk mu dávala pocit zadosťučinenia.

Slúchadlá vtlačené hlboko do uší púšťali známe melódie a perami šepkal repové texty o hlbokých témach. Nevedel prečo, no tá hudba mu učarovala už pred pár rokmi. Myšlienky vyjadrené v textoch sa na ňom odrážali ako obraz v zrkadle a často boli jediné čo ho dokázalo posúvať vpred. Hudba však náhle stíchla a ozval sa škriekajúci tón správy. Ťažkú sekeru oprel o hrubý klát a z vrecka nohavíc vylovil mobil. Odomkol ho a po prečítaní mena odosielateľa sa mu pery roztiahli do úsmevu. Nevedel prečo... dialo sa to samovoľne bez konkrétneho podnetu. „ Ahoj, tak som si vravela - dlžíš mi kávu a dnes večer mám náhodou voľno takže ak by si nemal nič na pláne ozvi sa, budem rada.“ Mal zmiešané pocity a aj keď rozum kričal jasné NIE srdce už dávno popraskalo z ľadu ktorý ho chladil posledné roky. Nevedel prečo ale nikdy by nedokázal odmietnuť práve ju. Bola to Rose, mladá, pôvabná slečna s nedokonalým správaním ale dokonalými očami v ktorých sa dokázal utopiť ako v mori. Nikdy pre neho nemali dno. Boli pre neho niečo ako Brailovo písmo pre slepých. Dokázal z nich vyčítať jej náladu a túžby bez toho aby vôbec musela otvoriť ústa. „ Večer som úplne free takže ak sa niekde stratíme, môžeme sa stretnúť.“ Prsty na rukách tie slová písali horúčkovito a v podstate bez vedomého povelu odniekiaľ zhora. Nestretli sa už niekoľko rokov. Ich cesty sa v istom okamihu života rozdelili. Nie moc v dobrom. Ona si našla niekoho s kým cítila vietor v plachtách a on sa odsťahoval z rodného mesta kvôli vysokej škole. Nevideli sa, nenapísali si aj keď pocit strachu o toho druhého hrýzol niekde hlboko v podvedomí.

„OK, tak sa stretneme pred Faggers o 21:30.“ Prečítal si druhú smsku a vo vnútri sa rozlial pocit uspokojenia. Hlava však protestovala. „ Dnes večer si predsa nikoho nechcel vidieť!“ Ona však bola špeciálna kapitola. Hodil mobil opäť do vrecka a pustil sa do rúbania. Ostrie sekery štiepilo veľké kusy dreva zatiaľ čo hudba rezala jeho myseľ. Svoju prácu dokončil pri západe slnka s vnútorným uspokojením. Odložil náradie a nahromadené drevo zakryl pod čiernu plachtu. Utrel si pot z čela a vybral sa dovnútra priamo do horúcej vane. Prepotené veci len ťažko opúšťali svoje miesto a pri vyzliekaní cítil prakticky každý jeden sval. Zastavil pritekajúcu vodu a nohu pomaly ponáral do napustenej vane. Zatínal zuby no po chvíli mu spod hladiny trčala len hlava. Bolo to uvoľňujúce ponoriť po ťažkom dni telo do niečoho vriaceho, čo tlmilo bolesť svalov. Cícerky potu stekali pomaly z čela po lícach až k brade kde sa rozplynuli vo vode. Cítil každú jednu kvapku stekajúcu po tvári.

Von bola už úplná tma keď na seba natiahol tričko a čiernu mikinu. Pozrel oknom von a na nebi uvidel more hviezd, ktoré zvýrazňoval nov mesiaca. Ruku ponoril do nakrátko ostrihaných vlasov a pohybom ich odhodil na pravú stranu. Strekol na seba obľúbenú vôňu. Bola typicky pánska, ostrá a vyvolávala v ňom pocit mužnosti. Na ľavé zápästie nasadil hodinky s veľkým ciferníkom krémovej farby kombinovanej s hnedými číslicami a koženým remenčekom. „Ó bože, to už je toľko?! Veď ja meškám!“ Šmahom ruky zdrapil kľúče a tenisky si obúval skackajúc k autu. Rýchlo otočil kľúčom v zapaľovaní a motor naštartoval akoby práve zišiel z továrenskej linky.

Šoféroval skúsene a zákruty na miesto stretnutia poznal dokonale. Chodil naozaj rýchlo čo si často vyčítal ale nikdy nebol schopný zmeniť sa a dať nohu z plynu dole. Cítil sebaistotu ako v málo veciach. Dorazil na miesto stretnutia prvý čo ho vôbec neprekvapilo a tak rovno vošiel do predajne a objednal dve kávy zo sebou. Stihol sa vrátiť do auta a pozrieť aktuálne spravodajstvo aspoň na internete. Na parkovisku vedľa neho prudko zabrzdilo ďalšie auto. Otočil hlavu doprava a len veľavravne pokrútil hlavou. „Raz sa zabiješ dievča.“ Prebehlo mu mysľou a venoval Rose krátky vyčítavý pohľad do očí. Stiahol okienko a pokarhal ju. „Meškáš, to za prvé a za druhé chodíš ako šialená.“ Rose len pokrčila plecom a pohotovo reagovala. „ Bola som ti vnútri kúpiť kávu čo sa ocitla u teba na prístrojovke.“ Usmiala sa a pokračovala. „ Tak čo, kam zamierime ?“ Výhovorky jej šli vždy perfektne pomyslel si Tom. „Mám jedno miesto, poď pôjdeme mojím autom.“ Rose si vzala kabelku, diaľkovým zamkla a s poriadnym tresknutím zavrela dreve keď sa pohodlne usadila vedľa Toma. „Ups.“ Vycerila zuby v úsmev. Ich pohľady sa na krátky čas stretli a Toma ohromilo, že na pár sekúnd stratil slová. Tie oči nevidel roky no iskra ktorú v nich videl vtedy tam žiarila aj teraz. Iskra mladej občas hlúpej žienky čo svoj život vychutnáva ako pohár červeného vína. Bol však už zvyknutý neprejavovať svoje emócie a tak ďalej pokračoval v debate.

Vytratili sa mimo ruchu veľkomesta a šli v ústrety tme niekde do neznáma. Trvalo asi 20 minút kým Tom zaparkoval neďaleko brehu veľkého jazera. „Tak sme na mieste slečna.“ Vystúpili z auta vzali zo sebou dva plastové tégliky kávy a cukor so servítkami zabalený v servítke. Prišli k strmému zrázu jazera tvorenému obrovskými skalami lemujúcemu celý breh pokiaľ až bolo vidieť. Tom našiel jednu rozmermi vyhovujúcu pre nich dvoch a rozprestrel deku. „Musí ti byť zima vonku je naozaj chladno.“ Konštatoval a odišiel k autu aby vytiahol z kufra mikinu pre Rose. Mal pravdu von bolo naozaj chladno. Nízku teplotu však nahradzovalo nebo posiate hviezdami, odlesky veľkomesta od hladiny vody na druhej strane jazera a chutná káva čo už dávno nebola horúca avšak obaja po nej prahli. „Tak na nás!“ Jemne o seba buchli plastovými pohárikmi a odpili dúšok z nápoja. Sedeli jeden vedľa druhého debatovali o všetkom podstatnom čo ich za dobu čo sa nevideli stretlo. Tomovi to pripadalo akoby Rose naposledy videl včera a ich cesty sa nikdy nerozišli. Cítil sa vedľa nej prirodzene a zároveň roztrasený ako kojenec. Riešili spolu hlboké témy čo tažili jedného aj druhého v úprimnosti, akú dosahuje len máloktoré priateľstvo. Bolo však cítiť, že čas ich oboch poznačil a na duši ostali jazvy z bojov, ktorými prešli každý zvlášť. Tomovi vyrážalo dych ako ľahko dokázal vydať svoje tajomstvá ukryté pred celým svetom. Mal z toho strach a desil sa čo Rose ešte nevedome dokáže urobiť s jeho správaním. Cítil k nej rešpekt ako k žiadnej inej, no predsa ním prechádzala paralyzujúca spomienka na minulosť a jeho tiché trápenie o ktorom sa Rose nikdy nedozvedela. Bol rád, že nevedela ako veľmi trpel keď ju nechal od seba odísť a netušila aké náročné bolo držať sa ďaleko od nej. No horel v ňom pocit sebaúcty, že to čo spravil bolo správne. Zrazu sedel vedľa nej a mal akýsi rešpekt rozpovedať svoj príbeh aj keď tušil, že sa neubráni.

S blížiacou sa polnocou sa zima stupňovala a oni viac a viac túlili svoje telá jedno k druhému. Fajčili cigarety so železnou pravidelnosťou a ako sa cigarety po jednej menili na popol padali aj hranice nerozpovedaného. Tom mal pocit, že Rose nie je v poriadku a niečo ju trápi aj keď ako to dokázala iba ona - rozdávala úsmev jeden za druhým a žartovala s humorom sebe vlastným. Po jednom vypustenom vtipe sa Rose zasmiala na celé hrdlo. Tom sa zadíval na ňu a venoval jej hlboký pohľad do očí. Ich pohľady sa stretli. Mal dojem, že hodiny sa práve rozbili v prach a sekunda, ktorá práve nastala sa nikdy neskončí. Bol späť. Pár rokov späť kedy sa dokázal utopiť v tých dvoch tmavých očiach a jeho vnútro začalo mávať rukou nad hladinou ako posledná šanca na volanie o pomoc. Chvíľku ním zatriaslo a na chrbte mu naskočila husia koža. Stihol však vyčítať z jej pohľadu, že sa trápi a jej duša je momentálne rozbitá na malé kúsky. Z jej očí kričala zúfalá prosba o pomoc. Dospelá žena čo sedela pri ňom sa zrazu Tomovi zdala ako malé dievčatko trpiace v kúte tmavej miestnosti.

Mali na seba zvláštny vplyv. Tom o tom vedel a snažil sa zareagovať. Nikdy nemusel zisťovať čo sa deje a vyťahovať podrobnosti. Cítil, že stačilo, že stojí vedľa nej. Ako čistá opora – stĺp zarazený hlboko v zemi brániaci tomu aby Rose padla až na samú zem. Ruka čo ju vždy podopierala a ona o nej dobre vedela. Ležali vedľa seba na skale sotva pripomínajúcej posteľ a dívali sa do diaľky na hviezdy. Rose ležala schúlená, hlavu mala položenú na jeho hrudi a on ju objímal statnými rukami. Vedel, že z neho berie energiu do ďalších dní a bol rád, že je tam. Snažil sa jej vynahradiť roky stratené v neznámom svete za to, že ju vtedy opustil. Premkol ho pocit uspokojenia a dospelosti. Správa sa ako chlap a aj keď spravil chyby sedí tu vedľa nej a snaží sa vynahradiť to čo zameškal. Jazyky sa im plietli v dlhej debate a Tom chvíľu rozmýšľal či ju pobozká. Cítil sa ako panic a pred prvým sexom no ovládol sa. To čo k nej niekedy cítil je už preč aj keď niekde v rohu duše to ešte stále šteká a chce hrýzť. Rozhodol sa nedať tomu šancu, je predsa dospelý a svoje city dokáže ovládať.Jeho hlavu aj tak trápila myšlienka, že nikdy úplne nepresekol niť medzi nimi aj keď sa dlho nevideli. Vzdať sa jej pre neho predstavovalo zdvihnutie bielej zástavy, útek z bojiska a to nebolo v podstate jeho povahy.

Zima von sa už trpela len veľmi ťažko. Rose klepala zubami a na jej tele sa objavovalo čím ďalej tým viac zimomriaviek. „Mali by sme to rozpustiť, zajtra máme obaja predsa pracovné dni.“ Ozvala sa Rose. „ Máš pravdu, som celkom unavený.“ Kontroval Tom a zadíval sa na súhvezdie pripomínajúce leva. Postavili sa, oprášili deku na ktorej ležali a vydali sa smerom k autu. Rose klepala zubami a len ťažko prekonávala pocit chladu. Auto naštartovalo so železnou pravidelnosťou a oni zamierili späť do veľkomesta. Zastali presne na mieste kde ju Tom čakal aj s kávou. „ Tak asi by som už naozaj mala ísť.“ Zahundrala Rose. „Tak dobrú noc a dávaj na seba pozor.“ Prehodil rozhodne Tom. Potiahla kľučkou a dvere sa so škripotom otvorili. Tom neváhal a vystúpil tiež. Zamieril na druhú stranu k nej a zastal len kúsok pred ňou. Objali sa. Najskôr nesmelo a opatrne a potom zrazu to bolo pevné, úprimné akoby to bolo naposledy. Jej sladký parfém ho stále opantával, no jemu bežali hlave iné veci. Chcel jej povedať ako veľmi mu chýbala, ako ho mrzí, že bol preč keď ho potrebovala no len tam stál a užíval si pocit jej blízkosti. Čím viac toho v živote prežili, tým bližšie si boli. Stisk ochabol a oni si venovali ešte posledný pohľad. Nastúpili do áut a každý odbočil na iný smer.

Tom sa domov neponáhľal. Vedel, že doma ho nič nečaká. Prehrával si v hlave udalosti posledných hodín a po dlhom čase mal dojem akoby ho prepadol znova pocit zamilovanosti. Rozum však tento krát odolal a on pocítil nával spokojnosti. „Len veci, ktoré robíme s láskou pre svoje vnútorné dobro nám v živote dávajú zmysel. Či už dáš pár drobných na charitu alebo vytiahneš spod hladiny priateľa čo lapá po dychu.“ Zrazu si bol opäť istý tým, čo v živote robí, pridal plyn a odišiel v ústrety novému dňu. Nastal pre neho nový vnútorný východ slnka.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?