Vitajte na feelfree !Blog o konzervách na tuniaky

Ťažké ráno

Publikované 21.09.2016 v 10:49 v kategórii O živote, prečítané: 73x

Zo "sladkých" snov ma vytrháva známy zvuk budíka po ktorom mám chuť v posledných dňoch trieskať silou, akú som už dávno nepoužil.

Sotva som rozlepil oči zalieva ma hnev. Je predsa ešte len ráno a ja už rozmýšľam negatívne. Asi to bude nedostatkom nikotínu s ktorým sa snažím už pár dní skoncovať. Som príliš lenivý vstať a ísť navštíviť kúpeľňu predsa len nechcem a nemám sa komu páčiť. Nakoniec sa však vykopem a napúšťam vaňu plnú horúcej vody čo dúfam uvoľní telo po ranách a stretoch pri mantineloch z posledných dní a tajne dúfam, že utopí alebo uvarí myšlienky na všetky problémy môjho malého sveta.

Slastný výdych pri ponorení do horúcej vody vychádza z mojich úst a vzduch čo nasávam do pľúc ma hádže naspäť do poslednej noci. Je to bezsenný spánok predsa plný ťažkých snov. Preberám sa asi milión krát ani sám už neviem prečo. Pozerám na prázdnu miestnosť a rukou šmátram po niečom teplom čo by ma upokojilo no nič také tu samozrejme nie je. Kĺby pri tom škrípu ako staré vráta na humne a ja cítim každý pohyb. Toto už nieje sranda .... mal by som vyhľadať psychológa alebo niečo podobné - výria mi myšlienky hlavou ako zbesnené. Mám dojem, že môj mozog chce ako protest a nespokojnosť zabiť moje telo už aj nedostatkom spánku, keďže tréningové dávky v posledných dňoch už vôbec nie sú o uvoľnení sa ale hľadaní úteku z reality do asi jedinej veci pri ktorej nemusím hovoriť a moje telo je schopné príjmať aj rozdávať tvrdé údery a týmto štýlom niečo zo seba vylievať. Nechcem si však priznať žiadny problém so zdravím nebodaj s psychikou a tak sa snažím opäť navodiť pocit spánku s tichou prosbou aby som sa neprebudil o hodinu znovu spotený a ďalšími čiernymi myšlienkami.

Uterák zmýva posledné známky prebdenej noci a v zrkadle nahadzujem aspoň uškľabok úsmevu nech nemusím počúvať tie hlúpe reči prečo som poslednú noc opäť nedokázal spať. Básnická otázka na ktorú som nikdy nikomu nechcel úprimne odpovedať. Koľko ľudí asi rieši podobné problémy ? Koľko percent má dojem, že svoj život len akýmsi štýlom prežíva? Radšej sklopím zrak a utečiem späť do izby pripraviť sa na cestu. Bože dnes musím do školy! Tá predstava je horšia ako sám diabol a najradšej by som sa zakopal niekde pod perinu a nevyšiel ešte týždeň. V telke niekde v pozadí hovorí minister o tom aký skvelý sociálny systém máme. „ Máme nezamestnanosť sotva 10% a daňové zaťaženie sa postupne znižuje“ znie argument po ktorom by som mu najradšej napľul do tváre. Tieto hlúpe reči však už vydržať nemôžem a tak vypínam jeho hlas a utekám na vlak. Čierna mikina s kapucou pod ktorou ma slúchadlá oddeľujú od okolitého sveta je asi tá najlepšia voľba. Dnes nieje nálada vykecávať sa s každým v kupé ani baliť neznáme študentky cestujúce rovnakým smerom. Bože!!! Zasa to meška ... premkla ma mrzutosť už po príchode na železničnú stanicu. Neviem sa rozhodnúť či je prehnitý viac ten minister čo hovoril v telke alebo to postihlo už aj naše železnice.

Čakáreň je plná ľudí no ja sa maskujem v rohu. Všimlo si ma neznáme dievča a venuje mi úsmev aj s koketným žmurknutím. Sorry nemám záujem odrádzam ju pohľadom do očí – nie si nič pre mňa – teda aspoň citovo. Vedľa si sadá mladý párik oddávajúci sa priam sexu na verejnosti. Dievča dobre že slastne nevzdychá pri dotykoch jej pána dokonalého. Rozmýšľam ako by som zahnal tažké ráno a zbavil sa nudného pohľadu na ten gýč čo sedí vedľa mňa a tak otváram notebook. Scrollovať Facebook je v posledných dňoch strhujúcejšie ako čítať nový komix od Marvel production a mám dojem, že svoju schopnosť – snažiť sa pochopiť všetkých ľudí dnes vymažem zo svojich schopností. Uznaj tie hlúposti, kto komu ako ublížil a jeblé emotikony aj so selfie fotkami a citátmi útočiacimi akurát tak na city aby zožali čo najviac palcov hore ...respektíve neviem aké všetky veci sú momentálne na výber. Popravde je mi z toho dosť zle a často neviem čo v tejto chorej dobe vlastne robím .


Hurá vlak konečne dorazil a ja stíham obsadiť v tej mase ľudí fajn miesto hneď pri okne čo ma istým spôsobom vždy upokojovalo. Slabý vánok studeného vzduchu predierajúci sa popod oknom spôsoboval príjemný pocit aspoň čo si pamätám. Sedím tu už asi 20 minút a vraciam sa k otázke, ktorá mi žerie nervy asi posledný rok. Niesom vyrovnaný človek a nikdy som ani nebol ale o tom inokedy podstata leží v tom, že hľadám spôsob ako dokázať ventilovať svoje myšlienky a nikomu pri tom neublížiť lebo násilie ľudom pomáha ale som zástancom toho, že nikdy nič nedokázalo vyriešiť. Tým pádom ostáva iba slovo, písané, spievané, repované a neviem aké rôzne formy ešte sú. Slovenčina ma na škole vždy zabíjala ale príbehy mi šli nejak z pera samé aj keď v tomto prípade pôjde asi o vlastné myšlienky. Ak mám byť úprimný asi ich mám v sebe momentálne toľko, že by som ich dokázal vyliať do kýbla avšak prvý krok je vždy rozhodujúci a istým spôsobom hovorí o každom z nás veľmi veľa. Možno preto som pri pozeraní z okna vlaku uvedomil, že skúsiť písať blog bude rozumná alternatíva ako vykričať všetko ticho čo v sebe nosím...

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?