Vitajte na feelfree !Blog o konzervách na tuniaky

O stanicu ďalej

Publikované 24.02.2017 v 17:00 v kategórii Príbehy, prečítané: 68x

Nebol rozhodnutý, nemal v tom jasno. Dusil ho život vysokoškoláka, cítil sa nevyužitý, vedel, že nevyužíva svoj potenciál tak ako môže.

Otvoril dvere do veľkej staničnej auly. Zrak mu prebehol po pár bezdomovcoch čo utápali smútok v ovocnom víne a upratovačke, ktorá naučenými pohybmi sťahovala dlážku. Neuniklo mu ako každú chvíľu civí na malé náramkové hodinky. Asi čakala kým konečne padne a aj ona sa bude môcť vydať na cestu domov za deťmi, ktoré sa jej už nevedeli dočkať. Uškrnul sa, rukou prečesal vlasy a pokračoval k tabuli odjazdov. Zastavil tesne pred ňou, overil či odchod jeho spoja sedí a pokračoval v hravom vypisovaní priateľom. Slúchadlami prúdila pozitívna hudba a jej jemné tóny ho dokázali ešte viac nakopnúť. Nedopitá káva z večera vlievala energiu do jeho žíl aj keď bola už neskorá nočná hodina. Zozadu sa k nemu priblížila postava. Bola menšieho vzrastu s neposlušnými dlhými kučerami a veľkým batohom na chrbte. Nemusel sa obrátiť. Stačil mu obrys aby vedel rozoznať o koho ide. Chytila ho za ruku, otočila smerom k sebe a na pery vtisla horúci bozk. „Ahoj zlato, ako si sa dnes mal?“ Prsty sa im preplietli v pevný stisk. Obom sa ústa roztiahli do širokých úsmevov a pohľady roztopili vzduch naokolo. „Bol to náročný deň ale už je to chvalabohu lepšie. Mám na dnes večer plán.“ Venovali si úsmev a objatie.

Hlas z ampliónu sa rozletel po celej aule. „Vlak S602, ktorý....“. „Je čas ísť.“ Poznamenal a chytil Natálií ruku. Vyšli spolu na chladné, premrznuté nástupište. Nebol tam nikto. Len zvuk rútiaceho sa vlaku v diaľke. Pokračovali spolu ďalej k nástupnej koľaji. Zdvihol hlavu hore a posledný krát pozrel na tabuľu s odchodmi vlakov. Už dlho nikde necestoval a vedel, že mnoho veci sa zlomilo. Aj keď nohy sa hýbali, myšlienky ostali zaborené v tabuli a prívaloch pocitov, ktoré ním prechádzali ľahšie ako elektrický prúd – takmer bez odporu.

Niečo ho prinútilo zosumarizovať posledný mesiac. Zažil dobrodružstvo aké v exotike môže zažiť len málo ľudí, takmer sa zabil pri dopravnej nehode, namiesto zlomených končatín polámal takmer všetky pravidlá na ktorých staval svoju existenciu a v poslednom rade, v ruke cítil teplo z ruky Natálie čo vyžarovalo lásku a dodávalo mu sebavedomie aké nepocítil snáď posledných 5 dlhých rokov. Pripútal ho k nej nezvyčajný cit – nie nebola to láska. Išlo skôr o pocit bezpečia v prístave pri búrkach, ktoré sa v budúcnosti určite prídu. Vedel sa s ňou rozprávať a plánovať veci na roky dopredu aj keď to čo medzi nimi bolo ešte nemalo žiadne piliere a pri najmenšom záchveve vetra sa to mohlo rozpadnúť. Jednoducho si vedel predstaviť veci, na aké pri iných ženách nevedel ani pomyslieť.

Z myšlienok ho vytrhol prudký záchvev vetra keď okolo nich dvoch presvišťal rušeň. Vlak pomaly zastal a Natália nasledovala jeho kroky do jedného z vozňov. Hľadali vhodné útočisko kde ich nikto nebude rušiť. Nemali záujem o dotieravú spoločnosť gániacich ľudí. Pripadal si už takmer stratený no nakoniec našli temné kupé so zastrenými závesmi, ktoré im dávalo dostatočné súkromie. Vošli dnu, ona začala skladať svoje veci a on okamžite zatiahol závesy tak aby do kupé neprenikalo žiadne svetlo. Ocitli sa v pološere kde videli len jemné tiene svojich postáv a dva rady sedačiek umiestnených oproti sebe. Zložili svoje veci pohodlne sa usadili hneď vedľa okna každý z jednej strany a venovali si z času na čas hlboký pohľad do očí.

Riešili najbližšie dni, týždne a mesiace ktoré ich čakali. Cítili sa uvoľnene aj keď jemu sa hlavou valilo množstvo myšlienok z neistej budúcnosti. Vedel, že za pár týždňov dokončí školu, a prichádza čas sa rozhodnúť kde chce pokračovať vo svojej púti. Zostať ešte dva roky, získať ďalší titul a potom ? Potom čo? Nevedel odpoveď, no táto otázka mu zväzovala ruky už poriadne dlhý čas. Alebo sa vydať na cestu životom so svojimi vlastnými skúsenosťami, obrazmi doby čo boli už značne pokrývené no on v nich stále videl isté ideály? Nebol rozhodnutý, nemal v tom jasno. Dusil ho život vysokoškoláka, cítil sa nevyužitý, vedel, že nevyužíva svoj potenciál tak ako môže. Už ďalej nechcel len tak nečinne zabíjať čas niečím čo ho nenapĺňa. V podvedomí bol už dávno rozhodnutý ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Mal sny a plány byť raz veľkým, mocným, dôležitým. Chcel sa venovať „vyšším“ témam ako je to, kedy dnes končí v robote a z čoho kúpi svojej manželke kvety a deťom niečo pod zub. No nevedel kde začať. Čo použiť ako odrazovú rampu?! Začať pracovať pre niekoho za smiešne peniaze a počúvať príkazy od šéfa, čo aj tak nebude nikdy spokojný? Varila sa mu krv pri podobnom scenári a tým pádom opovrhoval touto myšlienkou. Chcel podnikať, pracovať na sebe, získavať si rešpekt u ľudí svojimi každodennými rozhodnutiami a dokázať všetkým, že nie je len chlapec z dediny čo spadol z jablone a ako správne jablko nepadne ďaleko od stromu. Potom sa snáď prepracuje vyššie, zabezpečí seba, svoju rodinu a začne si užívať život plnými dávkami. Tak ako si to sľúbil už niekedy na strednej.

Nehovoril o tom nahlas. Pred nikým, dokonca ani pred Natáliou, boli spolu ešte veľmi krátko aby je vysypal na stôl svoje kúsky skladačky aj keď postupne sa jej snažil ukázať, kým naozaj je. Zadíval sa na ňu. Chcel jej to všetko vypovedať v jedinej vete no pery boli stále zamestnané inými témami. Mala krásne, hlboké modré oči čo zvýrazňovala tenká, čierna linka potiahnutá po ich okrajoch.

Natiahol ruku smerom k nej. Neváhala chytila sa jej a cítila ako ju ťahá k sebe. Prudkým švihom sa presunula zo svojho pôvodného miesta na neho - nohy ohnuté v kolenách a zadkom pritláčala jeho stehná hlboko do sedačky. Uškrnula sa a pomaly ako v pološere hľadala jeho pery precedila. „ Snáď to nechceš robiť tu.“ Pritlačila pery na tie jeho a oddali sa divokému bozkávaniu. Ruky položil jemne na jej chrbát a hladkal ju zmyselne a pomaly. Cítil sa malý ako znamienko v jej tvári no bozky, ktoré mu venovala ho vracalo späť do reality preč od myšlienok budúcnosti. Obaja cítili ako v nich rastie vášeň a riziko že ich niekto prichytí ju len znásobovalo. Svetlá lámp sa mihali za oknom kupé a oni sa pomaly vyzliekali. Cítili nahotu, čo ukazujú celému svetu no predsa boli tam len oni dvaja. V súkromí jeden pre druhého. Neobťažovali sa vyzliekať rifle, len Natáliu jemne prehol smerom k oknu a pomaly do nej vnikol. Ich tiene sa predbiehali po stenách kupé a on si v odraze svetiel všímal jej otvorené ústa a zavreté oči. Hlboké a tiché vzdychy spolu so zvukom vlaku zvyšovali ich zážitok z nevšedného milovania. On zaryl nechty do jej bokov, ona zas tvrdo stískala malý stolík pod oknom. Splynuli ako dva autá zakliesnené do seba v žeravej náruči - horia. Netrvalo to vôbec dlho. Z Natálie vyšiel len tichý skon a on na chvíľku zadržal dych. Otočila hlavu smerom k nemu a usmiala sa. „Ľúbim ťa.“ Zašepla smerom k nemu na natiahla rifle na ich pôvodné miesto. Natiahli na seba aj vrchné časti oblečenia a usadili sa späť na sedadlo on sedel na sedačke a nohy vystrel na tú oproti. Natália si sadla na neho tak, že chrbtom sa opierala o jeho hruď. Hlavy opreté tesne vedľa seba, lícami vstrebávali horúčku toho druhého.

Plnými dúškami si zrazu užíval realitu. Držal ju za ruky a cítil, že ona je momentálne volant čo mu udáva smer. Vedel že ho bude držať na ceste či príde búrka alebo tornádo. Chápal, že výjavy z budúcnosti bolia a jeho čaká kvantum práce aby bol tam kde túži byť, no všetko čo má, je nádej v naivných očiach. Očiach čo len ťažko chápu dospelosť s ktorou sa musia denno-denne vysporiadať. No mal svoju nádej a pár rebelov čo mu vždy ukázali tú správnu cestu.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?