Vitajte na feelfree !Blog o konzervách na tuniaky

Cestovateľská Austrália

Publikované 06.02.2017 v 17:01 v kategórii O živote, prečítané: 44x

Masívne skalné útesy sa striedajú s malými pieskovými plážami ukrytými pred zrakmi zvedavcov
Publikácia v UNIPOPRESS

Sydney očami Jaroslava Bendu, študenta Turizmu, hotelierstva a kúpeľníctva
 
Jaroslav Benda, študent 3. ročníka bakalárskeho študijného programu Turizmus, hotelierstvo
a kúpeľníctvo, pochádza z dedinky neďaleko Liptovského Mikuláša. Nakoľko tento región
patrí medzi regióny s medzinárodným významom pre cestovný ruch a má veľký potenciál pre
cestovný ruch, to ho motivovalo k tomu, aby sa stal študentom práve tohto programu na
Fakulte manažmentu Prešovskej univerzite v Prešove. K jeho záľubám patrí predovšetkým
cestovanie, ľadový hokej, história a písanie blogov. Medzi mimoeurópske destinácie, ktoré sa
mu podarilo navštíviť je napr. Austrália, či Spojené štáty americké.

Z jeho cestovateľských zážitkov zo Sydney vyberáme:
V novembri tohto roku som mal možnosť navštíviť Sydney, vzdialené niečo vyše 16 000
kilometrov od našej malej krajiny. Asi nemusím hovoriť o tom, ako veľmi som sa na tento
zážitok tešil a zároveň bol vďačný. Myslím vďačný za to, že túto destináciu môžem navštíviť.
Predsa nie každý Slovák sa dostane tak ďaleko do sveta, a nie každý si to môže aj finančne
dovoliť. Plánovanie bolo náročné a trvalo takmer rok, kým sa všetky drobnosti spojili v celok,
a ja som svoj sen mohol prehlásiť za splnený. Dalo zabrať zosúladiť trojtýždňové voľno so
študijnými povinnosťami, aby som vôbec mohol vycestovať. Všetko sa však spojilo v môj
prospech a ja som dátum odchodu stanovil na 1. novembra 2016.

Týždne semestra plynuli rýchlo a dátum odchodu sa rýchle blížil. Priznám sa, mám
strach z lietania, a tak som na 21 hodinovú cestu týmto dopravným prostriedkom príliš
nemyslel. Let mal medzipristátie v Dohe (Qatar). Prvých 7 hodín prešlo relatívne rýchlo, aj
keď turbulencie mi občas zdvihli tep vyššie ako je normál. Na prestup som mal len niečo vyše
hodiny, a tak nebolo veľa času na fotenie takmer novo otvoreného letiska. Presunul som sa na
„gate“ s mojim letom, pri ktorom bol odstavený obrovský Airbus A380, mimochodom
najväčšie dopravné lietadlo sveta. Tep pri pohľade na obrovské krídla stúpol do šialených
výšok, ale už nebol čas cúvnuť. Takmer 16 hodinový let Doha – Sydney je ešte dnes pre mňa
skôr nočnou morou, aj keď zamestnanci spoločnosti sa snažili spraviť všetko pre pohodlie
cestujúcich.

Prílet do Sydney – najväčšieho a najstaršieho mesta v Austrálii bol bezproblémový.
Pri východe z letiskovej haly som registroval len vysoké listnaté stromy plné práve
rozkvitajúcich kvetov. Závan teplého vzduchu sa oprel do oblečenia a ja som mal pocit, že
som opäť na Slovensku niekedy v lete. Okamžite som však začal vnímať šoférov jazdiacich po
opačnej strane, neprehliadnuteľné palmy a samozrejme ruch veľkomesta šíriaci sa okolím.
Bolo to vytrhnutie z reality alebo rýchla facka pre chlapca z dediny, zvyknutého na osobný
priestor a ticho. Po vzore amerických filmov som sa postavil na krajnicu cesty, zamával
a zakričal na plné hrdlo: TAXI!! Šofér práve prechádzajúci okolo mňa sa len usmial pokrútil
hlavou a priložil si ruku na čelo. Mierne zahanbený som sa teda vybral aj s kuframi k Taxi
station. Prekvapilo ma množstvo týchto dopravných prostriedkov čakajúcich na klienta.
Avšak ani jeden z nich nestál viac ako pár minút. Rýchle pozdravenie a zadanie adresy nás
odpálilo z letiska. Prechádzať mestom v nočných hodinách bolo mätúce. Všade malé
obchodíky a výklady plné svetiel mi pripomínali skôr Las Vegas ako Sydney. Chcel som sa
však presvedčiť počas slnečného dňa a tak som vypustil môj prvý dojem z hlavy.

Prvé ráno bolo okúzľujúce. Prebudil som sa v plážovom dome na štekot psa
behajúceho po dome, prešiel som do kuchyne a cez okno som sledoval príboj rozbíjajúci sa
o balvany na pláži. Raňajky na pláži ma vhodili do miestnej kuchyne plnej zeleniny,
zapekaného chleba rôznych druhov a vajec. Nevedel som sa vynadívať na kreácie čo sa dajú
vymyslieť s figovým chlebom. Snažil som sa vychutnať každý moment danej chvíle. Bol však
čas ísť spoznávať mesto. Čas utekal neúprosne, no hneď prvý deň v centre ukázal na moju
slabú fyzickú kondičku. Mobil ukazoval takmer 20 kilometrov chôdze a nohy protestovali proti
tomuto spôsobu dopravy. Vidieť však štátnu operu, Harbor Bridge alebo veľkú botanickú
záhradu na vlastné oči je zážitok na ktorý sa nezabúda do konca života. Papagáje lietajúce
cez deň ponad hlavu mi dávali pocit toho, že som sa ocitol v raji. Večer ich na oblohe
striedali tisíce netopierov veľkých asi ako naše sokoly a ja dodnes nerozumiem kam každý
jeden večer vyrážali. Bolo to však úchvatné divadlo.

Sydney je nádherné veľkomesto. Nedokážem ho porovnať z ničím čo som videl doteraz.
New York bol betónová džungľa, Washington DC zas vyšperkovaná pokladnica USA. Toto
miesto však dýchalo atmosférou pokoja a všadeprítomná zeleň mi dávala pocit, že som skôr
v prírode ako meste kde žije 4,5 milióna ľudí. Naozaj neexistoval kúsok voľného miesta kde by
nestál strom alebo iná rastlina. Dokonca boli zasadené v chodníkoch vedľa cesty hneď pri
mrakodrapoch. Bolo to niečo neuveriteľné – nikdy som si takto toto veľkomesto
nepredstavoval. Masívne skalné útesy sa striedajú s malými pieskovými plážami ukrytými
pred zrakmi zvedavcov. Osobne ma zaujali malé pláže vzdialenejšie od centra mesta ako
napríklad Shelly Beach, ktorej povrch tvorili mušle a lastúry alebo Bronti Beach, na ktorej sú
snáď najlepšie podmienky pre surfovanie s obrovskými vlnami. Svetoznáma Bondi Beach mi
osobne pripadala až veľmi komerčná (až na Rockpool tvoriaci jej pravú časť, ktorá patrila
miestnemu hotelu a za poplatok 6 dolárov ste tu mohli stráviť pár hodín).
Na týždeň vypožičané auto mi umožnilo pozrieť sa aj do vzdialenejších kútov Sydney.
No popravde, pri pozorovaní miestnej dopravy a akceptovaní toho, že „všetci jazdia
v protismere“ som bol každý večer šťastný, som z tohto chaosu vyviazol živý a zdravý.
Využíval som aj vodné taxíky premávajúce po zálivoch do rôznych častí mesta. Doprava na
vode bol vítaná zmena oproti MHD na Slovensku.

Mesto dýcha romantickou a pokojnou atmosférou. Miešanie národov typické pre
veľkomestá sa nevyhlo ani tomuto kútu sveta, a tak spoznať rodeného Austrálčana mi dávalo
zabrať. Veľa obyvateľov bolo ázijského pôvodu, používajúcich vlastný jazyk. Čínska štvrť
ponúkala možnosť ochutnať exotickú kuchyňu a spoznať kúsok Číny aj mimo jej hraníc.
Taktiež Čínska záhrada umiestnená neďaleko Darling Harboru vyvolávala dojem miešajúcich
sa kultúr.

Je mnoho momentov, ktoré by som chcel v tomto článku opísať, avšak asi by bol
„nekonečný“. Medzi svoje najväčšie zážitky však môžem zaradiť návštevu Darling Harboru,
kde som mal možnosť vyskúšať steak z klokana, návštevu Jervis Bay, označovaným za pláž
s najbelším pieskom na svete vzdialeným od Sydney približne 250 kilometrov a výhľad na
mesto zo Sydney Tower. Mal som možnosť ochutnať pravý austrálsky burger podávaný
z hliníkovej časti lopaty, čo bol jeden z najzvláštnejších spôsobov servírovania a
najnezabudnuteľnejších gastronomických zážitkov môjho života. Všetky tieto momenty sa stali
mojimi spomienkami, ktoré nevystihne dostatočne žiadna fotka a neopíše žiaden článok.
Je známe, že pri brehoch Austrálie žije množstvo rozmanitých živočíchov pričom
nezanedbateľné percento z nich tvoria žraloky a ďalšie pre nás suchozemcov odstrašujúce
živočíchy. Nebolo mi preto jedno, keď som sa kúpal v mori. Vrtuľníky neustále hliadkovali
nad plážami a pravidelne ohlasovali prítomnosť žraloka v zátoke. Vtedy sa ľudia s pokojom
pomaly začali vytrácať z vody. Iba ja, chlapec z dediny zo stredného Slovenska, pri pokriku
plavčíka – SHARKS ON BEACH som utekal z vody hlava – nehlava.

Ako sa čas do môjho odchodu krátil, prišlo na rad ešte nakupovanie suvenírov pre
rodinu a priateľov na obrovskom trhovisku, ktoré nemalo konca kraja. Ceny však boli
bezkonkurenčné a oproti centru mesta a letiskovej duty free zone niekedy 3 alebo 4krát nižšie;
hneď vedľa sa nachádzal „nekonečný“ zeleninový trh. Takmer v každom stánku obchodníci
ponúkali ten istý tovar, avšak v žiadnom z nich nebola núdza o zákazníka.
Návrat domov prišiel čo nevidieť, cesta bola dlhá, úmorná a vyčerpávajúca, no bol
som však plný dojmov, zážitkov a myšlienok z krásnej cesty. V cestovateľskom denníku som si
odškrtol ďalší splnený sen, pre ktorý sa oplatilo vydržať niektoré strasti.
 
Upravil: RNDr. Jana Mitríková, PhD.
Katedra turizmu a hotelového manažmentu FM PU
 
Autor článku: Jaroslav Benda
študent na Katedre turizmu a hotelového manažmentu FM PU

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?